India
Dillí
Agra - Tádžmahal
Varanasi
Nepál
Never Ending Peace And Love
Káthmandu
Khanda Devi
Bhaktapur
Tibet
CHINA
Shigatse
Gyantse
Lhasa
Namtso lake
Nepál
Dhorpatan Hunting Reserve
Dolpo - Tibet v Nepále
Chitwan
Patan
Káthmandu
Passupathinath
Mustang - skryté kráľovstvo
Lúčenie
India
Sikkim
Dárdžiling
Kalkata
Goa

en

Dolpo - môj malý Tibet

7.8.2009 Kanigaon

Ďakujem Universe, z celého srdca ďakujem! Prešiel som bránou do sna a upustil balvan, ktorý mi týždne nedal spávať. Teraz sedím pod budhistickými modlitebnými vlajočkami plápolajúcimi vo vánku. Som v Dolpo!

Policajný checkpoint v dohľade, srdce buší. Zastavím sa na okamžik a vyšlem zo seba maximum pozitívnej energie Vesmíru. Vesmír načúva, je ako zrkadlo a všetko mi vracia.
"Kde je váš sprievodca? A celá vaša skupina?", domáha sa vysvetlenia policajt, nahodený v modrej maskáčovanej uniforme. "Kolega nezvládol prechod Dhorpatanom. Problémy s výškou, dávenie, žalúdok. Môj sprievodca sa musel bohužiaľ vrátiť spolu s ním do Pokhary." Zopár slov, ktoré som si neustále dookola opakoval už pekných pár dní.
Nato všetko prebehlo tak rýchlo, že sa z toho spamätávam do tejto chvíle. Čo je ešte absurdnejšie, som tu o celých sedem dni skôr, ako je uvedene v mojom povolení pre vstup do Dolpo. Do mojej zasnívanej zeme Dolpo!

events/nepal6/diary_02.jpg

events/nepal6/diary_03.jpg

events/nepal6/diary_04.jpg

A ako to celé dopadlo? Sedím spolu so štrnástimi policajtmi okolo ohňa a pečieme práve porazeného capa. Nedokážete si predstaviť, ako moje telo túži po čerstvo upečenom mäse. A to ma ešte pred nim stihli slušne opiť, s ich "local production" Roksi.

Touto cestou chcem poďakovať Jirimu z Ljublany, ktorý mi prepožičal svôj pas a pomohol mi uskutočniť tento malý podvod. Bez druhej osoby, by mi totiž imigračný úrad nepridelil povolenie pre trek v Dolpo. Tu som mal možnosť zistiť, aký je celý štátny systém v Nepále skutočne totálne prehnitý. Úplne všade vládne korupcia a i ja som jej tentokrát nevyhol.

8.8.2009 Thanjam

Cítim sa ľahký ako pierko. Mám chuť lietať. Pociťujem neuveriteľný prílev energie. Slnko je štedré a napĺňa ma radosťou. Svieži himalájsky vánok vanie do tváre a ja v ňom pociťujem neskrotnosť Himaláje. Vegetácia sa veľmi rýchlo mení s pribúdajúcou výškou, všetko je suchšie, smreky, borovice, či cédre dostávajú alpínky ráz. Tu začína pravý Transhimaláj.

events/nepal6/diary_07.jpg

Celá dolina je posiata dedičstvom, budhistickými modlitebnými textami, ktoré stáročia vytesávali budhistický mnísi do skál. Začínam cítiť tu tajomnú silu, ktorá ma obklopuje. Všetko okolo nadobúda neuveriteľne mysticky ráz.

events/nepal6/diary_09.jpg

9.8.2009 Do Tarap

Po dvoch dňoch som schopný udržať pero v ruke. Dôvod? Som si istý, že som prežil môj najťažší deň v horách v živote.
Všetko ma svôj začiatok. I moja skúsenosť. Tá ma začiatok v strede doliny Tarap, kedy si uvedomujem, že Nepálcom skutočne niekedy chýba selský rozum. Zvíjajú sa v bolestiach na zemi, niesu schopný komunikovať. Vycucnú zo seba zopár slov, že všetko ma za následok pokazená strava a ja tradične rozdávam ibalginy. Pýtam sa na zdroj vody, ktorý pili. Odpoveď, samozrejme ako som predpokladal: "Khola." - rieka v nepálčine. Krútim hlavou a snažím sa im vysvetliť, že piť zrovna túto vodu z potoka, skutočne nieje dobrý nápad. Odpoveď? Je to predsa: "Pani ramro." - dobrá voda. Čerstvá voda z hôr. To hádam nemyslia vážne, hovorím si tentokrát už len pre seba a krútim hlavou. Potok, z ktorého všetci pijú, je plný najvšemožnejšieho bordelu, od plastu cez výkaly! Totálne všetko! Niekoľko kilometrov proti prúdu, žije množstvo ľudí, dobytka, mnoho dedín a s nimi samozrejme odpad. Som presvedčený, že voda musí byt silne kontaminovaná. Ale! Je to jediný zdroj vody. A poraď si. Nepomôže vodu vydezinfikovať, lebo stále bude obsahovať drobný bordel, ktorý skutočne nevyzerá vábne a bez skutočného prefiltrovania ho z vody nedostanem. Fajn, budem piť iba prevarenú vodu. S bordelom.

Týmto to všetko začalo. Žalúdok v noci hlása, že sa mu čosi neľúbi. Niekoľkokrát vybehávam v noci bosý zo stanu. Nechcem tu ostať ani chvíľu a hneď o piatej ráno zakladám oheň v "kuchyni" a pripravujem čaj. Bez domáceho, ktorý je ešte stále v stave opilosti zo včerajšieho vyčíňania s roksi. O šiestej vyrážam. Do Do Tarap by som mal doraziť do šiestich hodín. Domnienky...
Krútenie v črevách, nepokoj v žalúdku. Niekedy to prišlo tak rýchlo, že som ledva zhodil batoh. Strácal som energiu. Každým metrom. Nohy ma prestávali poslúchať, batoh mi prišiel ťažší a ťažší. Cítil som sa ako v stave opilosti a každý krok predstavoval vynaloženie energie na koncentráciu. Stále som robil traverz v pomerne strmom teréne. Prišla na mňa totálna vyčerpanosť. Chvíle, keď som nemohol urobiť ani krok. Zhodiť batoh, ľahnúť na zem a zatvoriť oči. Jediné, čo som bol v danú chvíľu schopný. Dolina mi prišla nekonečná. Všade skaly, púšť. Na chvíľu ma z totálnej agónie vytiahlo stádo modrých oviec. Veľmi vzácny druh, stojaci niekde medzi kozou a ovcou, žijúci jedine v tejto oblasti Himaláje, no niečo ako pre nás kamzík v Tatrách. Ale nebyť toho, aby mi skočili do cesty, nezazriem ich. Nato skutočne energia ani zďaleka nebola.
Slnko sa pomaly otáčalo na západnú stranu, podľa kompasu som odhadoval čas a bol som jemne, teda popravde dosť zdesený, keď zisťujem že som na mojej ceste od rána dvojnásobný predpokladaný čas. Doteraz je pre mňa záhadou, ako mohla myseľ totálne vypnúť a nevnímať ani plynutie času. Väčším tempom som nebol schopný napredovať. Jeden liter vody som naplnil z jediného trošku schopne vyzerajúceho malého prameňa tečúceho cez chodník a vydezinfikoval. Jediný prísun tekutín počas celého neuveriteľne dlhého dna. Všetko bolo nekonečné, vyjmúc mojej energie. Po dvanástich hodinách, bez vody a jedla, ktoré som do seba nedokázal dostať, sa v diaľke vynorilo Do Tarap. Nedokázal som sa tešiť. V tú chvíľu moje telo totálne rezignovalo. Je zvláštne sledovať vnútorne pochody, prepojenie medzi psychikou a fyzičnom. Neexistujú dve časti bytia, sme jeden jediný celok. Myseľ vedela, že je telo zachránené a to isté telo padlo. Totálne. Posledná hodina bola tou najukrutnejšou v mojom živote. Každý krok predstavoval utrpenie. Bol som v štyroch tisícoch, ale v tomto prípade výška nezohrávala hlavnú rolu. Posledných sto metrov do dediny, som presviedčal telo, aby nezkolabovalo. Aby vydržalo posledných sto metrov. Bol som skutočne na pokraji odpadnutia. Cestou som stretol dvoch chalanov. Aký som bol rád, že ich v Do Tarap po mnohých hodinách vidím opäť. Pomohli mi nájsť útočisko a ja som padol do postele ako vrece zemiakov. Zmohol som sa zobuť topánky, moje maximum. Vedel som, že som totálne dehydratovaný, ale nedokázal som do seba čokoľvek vložiť. V noci ma sprevádzala horúčka a bleskové výpady do pola medzi jačmeň. Všetko som musel absolvovať do desať sekúnd. Nájsť čelovku, obuť, hodiť čosi cez seba, otvoriť tie prekliate zámky na dverách. Raz mi telo nedalo výhodu uvedomenia si potreby v dostatočnom predstihu, chýbali mi tak tri sekundy.

Miesto, kde som prvý krát zhliadol Do Tarap. Miesto, kde začala moja posledná najkrutejšia hodina. Hodina, ktorá mi dovolila nahliadnuť do nových nepoznaných pocitoch môjho vlastného ja.

events/nepal6/diary_12.jpg

events/nepal6/diary_13.jpg

10.8.2009 Do Tarap

Ráno som schopný do seba dostať šálok čaju. To jediné, ale i zato som neuveriteľne vďačný. Takmer dva dni som nejedol. Samozrejme som užíval lieky, "európske", avšak bez najmenšieho efektu. Pokúšam sa riešiť situáciu. Pýtam lieky domáceho, nemá. Poznamenáva, že deň pred mojím príchodom, v mojej posteli prespala lekárka z Kathmandu, ktorá prišla na menšiu misiu do doliny a pravdepodobne tieto dni bude voľakde v škole. Prvá stopa! Chytám sa jej ako topiaci slamky.
Škola, vzdialená hodinu. Hodinu, ktorú mi príde takmer nemožné absolvovať. Ale keď človek niečo skutočne musí, je ochotný podstúpiť takmer čokoľvek. Vybavený toaletným papierom, vydávam sa na "expedíciu". Hodina chôdze dolinou bola večnosťou samou. Doplazím sa ku skole, kde ma množstvo deti zdraví. "Tashidelek!", tibetsky. Ja im niesom schopný odpovedať. Pýtam sa na lekára a do minúty ma ktosi ťahá k drobnému chlapíkovi, ktorý disponuje obstojnou angličtinou. V prvý moment trochu pochybujem o schopnostiach daného típka, pýtam sa či je lekár. "Nie niesom, ale pomôžem vám." Znie to všelijako, ale v danú chvíľu som bol skutočne rád a vďačný, že sa čosi začína diať. Vysvetľujem mu situáciu a vzápätí ma ťahá do vedľajšej chyže. Odomkne robustný visiaci zámok, otvorí dvere a ja za nimi vidím mohutnú kopu jačieho trusu. Trus siahajúci po strop, pripravený na spálenie v období zimy. Zopár krokov po truse a otvára sa čarovná komnata. Vskutku čarovná. Komnata plná liekov, na ktorú čumím ako na zázrak. Chlapík vyťahuje stetoskop, chystá sa mi zmerať tlak, no oči mam vypleštené ako malé dieťa, čakajúce na rozbalenie obrovského balíka spod vianočného stromčeka. Tlak 60/40. Následne, z toho obrovského chaosu, začína vytavovať čosi pre mňa. Po malej chvíľke predo mnou stojí kopa piatich rôznych liekov. Poväčšine proti všelijakým parazitom a dehydratácii. Čumím a čakám, čo si zato všetko bude pýtať. Nakoniec sa pýtam sám, on odpovedá: "Nič, ak niečo chcete dať, je to na vás.". Teraz mi už skutočne padá sánka. Dávam mu nejaký obnos, lúčim sa a pevne verím, že jeho pomoc už nebudem potrebovať.

Určite mi pôsobenie v škole v Khanda Devi dalo mnoho. Od tej chvíle, si začínam viac všímať otázku školstva v Nepále a keď mám príležitosť, nenechám si ujsť návštevu. Do tejto, Crystal Mountain School, som sa jednoducho musel vrátiť. Okrem iného sa dozvedám, že nielen škola, ale celé "zdravotne stredisko", je financované Francúzmi.
Nenechal som si ujsť začiatok vyučovania, ktoré ma skutočne dojalo. V tradičných nepálskych školách sa začínalo nepálskou národnou piesňou. V Crystal Mountain School sa začínalo budhistickou modlitbou v tibečtine. Bolo to neskutočne pôsobivé.

events/nepal6/diary_16.jpg

events/nepal6/diary_17.jpg

events/nepal6/diary_18.jpg

Po tom všetkom, ako sa cítim, je tu čosi, čo je pre mňa omnoho dôležitejšie. Prišiel som do malého Tibetu, Tibetu v Nepále. Je to neskutočné, totálny Tibet s jediným rozdielom. Bez Číňanov. Ale i napriek tomu, tu všade naokolo vidieť vplyv Číny v podobe produktov, ktoré do tejto oblasti je jednoduchšie prepravovať cez Himaláje z Tibetu, než z údolia Kathmandu. V skutku, na tibetskú hranicu je to iba dva dni na koni.
Čo ma neuveriteľne prekvapilo, je bohatosť tunajších obyvateľov, v porovnaní s ostatnými časťami Nepálu. Dedinka totálne izolovaná od sveta, bez elektrickej energie, bez telefónu a iných vymoženosti moderného sveta a to čo tu môžem vidieť vyráža dych. Ubytoval som sa v jednom malom domčeku, rovnakého ako každý iný. Vkročím dovnútra a neprestávam sa diviť. Izba plná Tibeťanov, hádam ich môžem takto nazvať, pozerajú na krvák Rambo v angličtine cez DVD prehrávač na obrovskom televízore značky Sony. Celé domáce kino, s množstvom reproduktorov, subwooferom. Je to tu prešpikované elektronikou, cez kameru, fotoaparát, rádio... Podotýkam, že elektricky prúd tu skutočne ešte dlho nebude zavedený. Opäť jeden z obrázkov nezadržateľného pokroku i do oblastí, ktoré chcú úrady držať izolované pre zachovanie kultúrneho dedičstva. Je to nemožné. A v tomto prípade, dovolím si tvrdiť, vinu zato nenesie turizmus v oblasti Dolpo, ale blízkosť Tibetu a jeho okupácia Čínou, ktorá do Tibetu všetky tieto vymoženosti moderného sveta priviedla. A prečo? Predsa aby trpiaci Tibet vyviedla z biedy...

events/nepal6/diary_20.jpg

11.8.2009 Do Tarap

Takmer celý deň som prespal, vyjmúc zopár výpadov medzi jačmeň. Za ten čas v Tibetskej rodine som čo to vypozoroval. Ono to všetko nieje taká úžasná romantická idylka v Himalájach, obrázok z turistického magazínu, ako by si poväčšine mnohý mysleli. I tu sú problémy. A verte, že totálne rovnaké, aké poznáme my v našom západnom svete. Peniaze, každý ich pozná. I Tibeťania. A asi je pravda, že peniaze dokážu mnoho pokaziť. Som v rodine obchodníka, ktorý množstvo času trávi za kalkulačkou, všetko konfrontuje so svojou ženou, tá sa rozčuľuje, nato sa rozčúli i manžel a nato všetko mu žena odmietne pripraviť večeru. Obrázok ako z klasickej európskej rodiny. Rodiny, kde pod jednou strechou zdieľajú dvaja bratia nielen spoločnú domácnosť, ale i krásnu zenu. A nedá mi nespomenúť, že som bol svedkom mnohých skutkov, medzi ženou a mladším bratom, ktoré svedčia o omnoho vášnivejšom vzťahu k manželovmu bratovi, než k "pravému" manželovi.
Ale práve v túto chvíľu, sa nado mnou vznáša vôňa čerstvo upečeného pravého tibetského chleba. Je až neuveriteľné, aké rozdielne svety oddeľujú dva dni putovaním cez Himaláje.

events/nepal6/diary_22.jpg

Včera sa zopár jakov spoločne s množstvom koní páslo na pastvinách poniže dediny. Popravde som bol jemne sklamaný. Oblasť Doplo je preslávená svojimi karavánami putujúcimi do Tibetu a momentálny obrázok bol pre mňa hodne vzdialený od predstáv. Včerajší obrázok...
Dnes v podvečer, začalo byt v dedine rušno. Zo spodnej časti doliny prichádzalo množstvo jazdcov na malých pestro zdobených poníkoch, ovešanými zvoncami, ktorých zvuk sa rozliehal široko ďaleko do dolín. Stál som na svahu nad riekou, ohlušený koním dupotom, za ktorým sa do výšky dvíhal oblak prachu. Od tej chvíle bolo na svahu prítomne iba moje telo, čosi čo ma stelesňuje v tomto žití. Vedomie, bolo niekde úplne inde. Prenieslo sa o cele tisícročia späť v čase do dôb, kedy svetom vládol najväčší dobyvateľ všetkých dôb Džingischán, ktorý na poníkoch putoval Mongolskom, cez celú Áziu až do Európy. Nebol som však v rozprávke, bol som s plným vedomím v realite. V realite medzi mongolskými jazdcami putujúcimi Himalájami.
Dupot koni ustáva, prach pomaly padá na planinu a dolina Tarap odkrýva svoje nekonečné čaro. Prichádza enormné stádo jakov. Stovky a stovky statných jakov, nebezpečne hladiacich červenými očami a mohutnými rohmi preukazujúcimi ich neskrotnosť a silu. Zišli z pastvín, vysoko v horách, aby sa na ďalší deň vydali na svoju tradičnú mnohodňovú púť do Tibetu.

events/nepal6/diary_24.jpg

13.8.2009 Thaksi

Pomaly sa vydávam na cestu po doline Tarap, prežívať tibetské osudy...

events/nepal6/diary_26.jpg

events/nepal6/diary_27.jpg

events/nepal6/diary_28.jpg

events/nepal6/diary_29.jpg

events/nepal6/diary_30.jpg

Dolina Tarap je plná pokladov. Jedným z nich je Shering Gompa s jediným žijúcim mníchom v nej. Raz som sa zmienil, že vo mne drzosť akosi nekontrolovane rastie. Tentokrát som sa neudržal, a keďže mních, modliaci sa vonku pred Gompou, nejavil väčších známok zapodievania sa so mnou, neváhal som a vliezol úplne všade. Nevynechal som i jeho osobnú komnatu, so sviecami a kopou jačieho trusom...

events/nepal6/diary_32.jpg

events/nepal6/diary_33.jpg

events/nepal6/diary_34.jpg

Na noc sa dostávam do tibetského stanu. Opäť zisťujem, že jediným zdrojom vody je rieka Tarap. Tentokrát sa o žiaden zázrak nepokúšam, a celý deň pijem jedinú možnú komoditu k zakúpeniu - Lhasa Beer. Pravé tibetské pivo. A veru, cely deň bol hodne veselý.

Všetko je tak neskutočne nereálne. Cítim sa ako v skanzene, či v prehistorickom múzeu. Ženy, deti, chlapi, všetci sú ovešaní šperkami, korálmi, kovovými ozdobami starými stáročia.

events/nepal6/diary_36.jpg

Je neuveriteľné byť na mieste, v reálnom čase a pozorovať svet okolo, ktorý je zvykmi starý tisícročia. Žasol som pri pohľade na chlapov, ktorý i do dnešnej doby udržiavajú starú tibetskú tradíciu a vkladajú si červenú stuhu do vlasov.

events/nepal6/diary_38.jpg

Táto žena ma proste nenechala samého kráčať dolinou. Zhovárala a zhovárala. Kupodivu nikomu neprekážalo, že si nerozumieme.

events/nepal6/diary_40.jpg

events/nepal6/diary_41.jpg

14.8.2009 Danigar

A nastal. Deň, kedy mi srdce buší prudšie, kedy mám pred sebou výzvu, či jemné obavy z nepoznaného. Mám pred sebou dva kľúčové miesta, v putovaní za bájami opradenom jazerom Phoksundo. Dva horské sedlá nad päťtisíc metrov, ktoré jedinec prekonáva obvykle do dvoch dní. Ak ma stan a tým i istotu, že môže stráviť noc medzi kopcami. A mám ja hádam stan? Myšlienka prečkania noci v piatich tisícoch, iba v spacáku, v období monzúnu, mi spávať teda nedá. Stále niekoho lapím a ťahám z neho informácie o mieste, kam sa chystám. Neprestajne dookola tá istá odpoveď. Nieje tam ani noha. Fajn, ja si verím. Žalúdok konečne poslúcha, dám to.

Veľa som toho nenaspal. Po bludných snoch, som nielen bez stanu, ale už i bez karimatky, ktorú sa mi niekde podarilo prederaviť. Mal som v pláne vyraziť s prvým svetlom. Bol som hodne ráno prekvapený pri zistení, že je po piatej hodine a cez dieru do stanu preniká iba temnota. Celá dolina leží pod hustým mračnom. Ťažkú hlavu si z toho nerobím. Týždne hladím na oblohu a obzvlášť v Dolpo viem, že ráno nikdy nič neznamenalo. Počasie sa tu dokáže zmeniť veľmi rýchlo, avšak nikdy neprepukne do búrky, či silného lejaku, na ktorý sme v Tatrách zvyknutý. Vidieť to však doma, tak zaručene ostávam v posteli.

Som prekvapený, ako rýchlo sa dostávam z doliny do doliny. Občas v totálnom mraku, ukľudňujem dušu pohľadom na kompas. Skutočne, po zopár hodinách som v sedle Luma La, ale mam pocit, že čas vôbec neplynul. Cítim sa skvelo. Nielen preto, že som opäť zvýšil moju výškovú hranicu na 5340 metrov, s batohom na chrbte, ale hlavne som totálne v pohode. Dýcham s úplnou ľahkosťou a ani mračná všade okolo mi nebránia užívať si nádherného pocitu výšok. Bohužiaľ sa nekonajú žiadne impresívne pohľady na Dhaulagiri, Kanjelarwa, či Shey Shikar. Je monzún, ale i napriek tomu je všetko neuveriteľne pôsobivé a bezpochyby má svoje čaro.

events/nepal6/diary_43.jpg

Nastal čas na neplánovanú prestávku. Pri pohľade do krvavo červených očí, človek stráca guráž postaviť sa čelom pred statného jaka.

events/nepal6/diary_45.jpg

Doslova letím zo sedla. Sem tam sa šmýkam na jačom trusu a tisíc výškových metrov prekonávam do hodiny, kde sa dostávam pred ďalšiu výzvu. Ďalšie päť tisícové sedlo. Stále plný energie, odhodlaný čeliť ďalšej skúške. Prejdem zopár metrov a ako z jasného neba predomnou stojí stan. Pred ním dve Tibeťanky pletúce vlnu a vyplazujúce na mňa jazyk na pozdrav. Veru, dlho som sa nerozmýšľal. Pri pomyslení na päť tisícové sedlo predomnou a teplú večeru pri ohni, ostávam. A prečo i nie. Ďalšia možnosť preniknúť hlbšie do tajov tibetskej kultúry. A veru, stojí predomnou klasický tibetský čaj a čosi nové. Campa. Campu som poznal ako sypkú múku z jačmeňa a ešte čohosi, čo si Tibeťania sypali priamo do úst. To som fakt nedával. Ale tentokrát mi to starena káže nasypať do čaju. Starena, odhadoval som jej šesťdesiat. Bol som neuveriteľne prekvapený, keď mi povedala, že ma iba štyridsať. No späť k čaju. Pri týchto tibetských zvykoch človek nikdy nevie a je hodne nedôverčivý, ale tentokrát som bol skutočne veľmi milo prekvapený. Bolo to skvelé. Z klasického slaného maslového čaju, čo nemá ďaleko od mastnej polievky, sa zázrakom stáva sladká kaša, ktorej sa nemôžem prejesť. Hovorím sládka, ktovie či to bolo sladké. Cukor som v ustal nemal mnoho dní.
Je úžasne byť medzi týmito ľuďmi, ktorý poznajú i čosi iné, než len ryžu. A nedá mi, jačie mäso, krásne prepečené, tá vôňa vznášajúc sa stanom, ten pocit prežúvania. No vznášam sa. Vegetarián sa teraz musí hádam i v hrobe obracať, ale po týždňoch iba na veľmi jednoduchom dal bhaate, je mäso priam vykúpením...
A tak si to tu užívam v stane, kde v piecke, nech to znie neuveriteľne, ale skutočne rozvoniava jačí trus.

events/nepal6/diary_47.jpg

events/nepal6/diary_48.jpg

V noci som prvý krát pocítil skutočnú zimu. A to som bol nababušený v spacáku. V nasledujúce ráno zisťujem dôvod. Priamo za stanom stojí Norbung Kang, mohutná šesťtisícovka so svojím ľadovcom.

events/nepal6/diary_50.jpg

16.8.2009 Phoksundo

Do sedla Baga La sa vydávam až po dvoch dňoch. Jeden dôvod bol dážď, ktorý neutíchol počas celého predošlého dňa a druhý, že mi bolo s tými ženskými naozaj úžasne.
Ani toto ráno nevyzeralo veľmi vábne na štveranie sa do piatich tisícoch, ale zakaždým, keď som niekde ostával viac než dva dni, chytala ma neskutočná netrpezlivosť a potreba putovať ďalej.
Opäť som prekvapený, s akou ľahkosťou sa dostávam do sedla Baga La - 5218 metrov. Kým v predošlom sedle nebolo vidieť takmer nič, tak v tomto sedle, nebolo vidieť totálne nič. Len dážď a zima. Myslel som, že mi prsty odpadnú, fakt kosa, čo ma hodne prekvapilo. Rozdiely teplôt sú neskutočné. I tridsať stupňov v priebehu hodiny pochodu.
Ale som neuveriteľne šťastný, teraz ma na ceste k jazeru Phoksundo nič nezastaví.

events/nepal6/diary_52.jpg

Veru, príjemne mi padol obed s tými neuveriteľne ukecanými ženskými. Tibetský slaný čaj už pijem ako vodu, jednu šálku za druhou.

events/nepal6/diary_54.jpg

Dorazil som šťastne do vysnívaného Phoksundo. A veru slušne unavený. Na večeru skúšam vyprosiť trochu zemiakov, avšak bez úspechu. Málo vody, žiadne zemiaky. Budem si musieť vystačiť iba s ryžou. A tak ležím v posteli, čakám na večeru a rátam si rebrá. Uvedomujem si, že som zhodil minimálne desať kýl.

17.8.2009 Phoksundo

Bon-po, šamanistické náboženstvo staršie než Hinduizmus. Kresťanstvo je v porovnaní s ním totálne v plienkach a momentálne sa učí prvým krokom. A práve z Bon-po vznikol po mnohých stáročiach Budhizmus. Tohto šamanistického náboženstva sa drží celá oblasť v okolí jazera Phoksundo. Navštívil som gompu Tsho, založenú pred šesťdesiatimi generáciami a strávil prijemné popoludnie plné otázok a odpovedí, pri popíjaní tibetského čaju v spoločnosti vzdelaného mnícha.

events/nepal6/diary_57.jpg

events/nepal6/diary_58.jpg

events/nepal6/diary_59.jpg

Jazero Phoksundo. Podľa legendy, vytvorené zlomyseľným ženským démonom. Pohlaď naň vyráža dych. Prvý krát v mojom živote stojím pred jazerom s tak kúzelnou farbou.

events/nepal6/diary_61.jpg

events/nepal6/diary_62.jpg

Práve som sa napchal najúžasnejším momom na svete. Celých obrovských dvadsať kusov. Žasol som, ale vo vnútri ma prekvapili zemiaky. Málo, ale predsa. Už len bryndza a napchávam sa pirohmi doma na Slovensku. Každé sústo som vychutnával so zatvorenými očami. Ale chudera, natrápila sa s nimi riadne. Určite najzlatšia žena, ktorú som po mesiacoch v Nepále stretol. Toľká dobrota z nej vyžarovala a napĺňala ma. Je doma úplne sama už niekoľko týždňov a spoločnosť jej len zriedka robí zlatučká vnučka. Muž jej behá niekde po Tibete s jačou karavánou a tak si ceníme jeden druhého. Učím ju počítať, no nemôžem jej to písať, lebo chudera nevie čítať, tak je to trošku komplikované. Prosí ma, aby som ostal ešte zopár dní, ale mňa to už veľmi ťahá domov. Domov, zvláštne že používam práve tento vyraz.

events/nepal6/diary_64.jpg

19.8.2009 Dunai

Napchávam sa. Možno presnejšie povedané, prežieram. Hádžem do seba všetko čo vidím. Ta túžba ochutnať všetky tie dobroty je neskutočná. Som v Dunai. Mesto zásobované potravinami pomocou leteckej dopravy. A je to teda skutočne rozdiel!

No schválne, tipnite si, ako dlho moje telo nevidelo vodu. Je to presne 15 dní. Statočne som sa držal pod totálne ľadovou vodou. Ale mať možnosť takého luxusu a nevydržať to? Som v podstate úplne novým človekom v stále nehorázne špinavých handrách.

22.8.2009 Dunai

I takto sa dá rozlúčiť s Dolpo. S vatou v ušiach v tridsaťročnej, totálne rozsypanej mohutnej mašine MIL MI-8, určenej pre zásobovanie odľahlých lokalít ryžou a inými základnými potravinami. Mám pocit, že sa helikoptéra každú chvíľu rozletí na milión kúskov. Ale som bez obáv, oprašujem moju ruštinu a dávam sa do rozhovoru s pilotom. Je totiž taktiež z Ruska, od Kaukazu, rovnako ako jeho helikoptéra.

events/nepal6/diary_67.jpg

28.8.2009 Pokhara

Himaláje. Prežil som dobrodružstvo, na ktoré vôbec nieje jednoduché nájsť prívlastok. Až teraz na záver vidím, aké komplikované je nájsť odpoveď na veľmi jednoduchú otázku. A myseľ iba blúdi. Asi je všetko v štádiu vstrebávania a určite bude trvať mnoho dní, kým si to dám v hlave všetko dohromady. Momentálne mám v nej spleť nespočetného množstva myšlienok. Ďalšou vecou je srdce a spleť pocitov v ňom, ktoré precítiť je mnohonásobne komplikovanejšie než porozumieť myšlienkam.
Možno sa bude hodiť slovo najbohatší. Áno, teraz s odstupom času môžem povedať, že som prežil najbohatšie dobrodružstvo v mojom živote.

A momentálne? Som v Pokhare, napchávam sa najvšemožnejším, kupujem si DVDečka, čítam Osha, počúvam Nohavicu a neviem sa dočkať ďalšej výzvy, ktorú mi Himaláje nadelia.