India
Dillí
Agra - Tádžmahal
Varanasi
Nepál
Never Ending Peace And Love
Káthmandu
Khanda Devi
Bhaktapur
Tibet
CHINA
Shigatse
Gyantse
Lhasa
Namtso lake
Nepál
Dhorpatan Hunting Reserve
Dolpo - Tibet v Nepále
Chitwan
Patan
Káthmandu
Passupathinath
Mustang - skryté kráľovstvo
Lúčenie
India
Sikkim
Dárdžiling
Kalkata
Goa

en

Dhorpatan Hunting Reserve

25.7.2009 Muna

Bude to znieť možno absurdne, ale toto je prvý a jediný pohlaď na zasnežené vrcholky hôr v priebehu môjho následujúceho mesačného blúdenia Himalájami. Stojím pred majestátnym hrebeňom Dhaulagiry.

events/nepal5/diary_03.jpg

27.7.2009 Dhorpatan

Už druhý deň prší a ja si začínam zvykať na vlhko všade okolo. Len keby toho batohu na chrbte nebolo. A nikde okolo žiaden jak. Mal som isté predstavy, ale kde nieje riadna kosa a nedostatok kyslíku, jak sa nezjaví. Ale nieje to také hrozné. Stále ma na mojej ceste ktosi sprevádza, zakaždým sa dostanem do domku kde prespím či najem a každá nová chvíľa mi prináša neuveriteľne mnoho. Každou hodinou cítim väčšiu spjatosť s týmto neuveriteľným kráľovstvom pod ochranou bohov. Nemohol som si priať krajšiu cestu k odkrývaniu tajuplného Nepálu.
Cesta ma priviedla do dedinky plnej tibetských modlitebných vlajočiek, je ich plná dedina. Blížim sa na sever a s ním prichádza i dotyk k nesmrteľnému. Ako rád opäť vyťahujem zopár tibetských slov, ktoré budú hlavou blúdiť na veky.

Uskutočňujem výpravu za vodou. Po štyroch dňoch by som telu mohol dopriať trocha vody. Prvý objav, prameň sto metrov od domku. Netečie, od včera. Fajn, druhý pokus, prameň tristo metrov od domku vyzerá použiteľný. Použiteľný v zmysle, že z neho čosi čurká. Je na hlavnej "ulici", pýtam sa či si tu možem dat sprchu, ono človek nikdy nevie. Avšak všetci krútia hlavou. V tomto počasí? Si normálny? A majú pravdu. Namiesto toho vyťahujem ploštice zo spacáku, ktoré som si odniekiaľ priniesol a nedajú mi spávať.

A takto je to s vodou takmer v celom Nepále. Každý deň niekoľkokrát do dňa. Niekedy sú to stovky metrov s plnou nádobou vody, ktoré príslušia výhradne ženám.

events/nepal5/diary_06.jpg

28.7.2009 Dhorpatan

Celý deň v spacáku so všemožnými myšlienkami. Ďalší deň nepretržite prší. Čo mi zmoklo v prvý deň, je stále rovnako mokré a ja premýšľam, či je rozumné ísť do vyšších kopcov, kde podľa domácich, nestretnem živú dušu či strechu nad hlavou. A čo robí Nepálec keď prší? Sedí pri ohni.

events/nepal5/diary_08.jpg

29.7.2009 Dhorpatan

Ktosi by povedal, opäť deň bez jedinej zmeny. Avšak čosi nového predsa. Prvý krát po mesiacoch v Nepále mám čosi so žalúdkom a v noci utekám na latrínu. Ale mám tip. Horúce mlieko z buffala, ktoré som na noc do seba dostal. No i napriek tejto obštrukcie, hlava už nieje ponorená v tak chmúrnych myšlienkach. A to z jediného dôvodu, zohnal som obrovský igelit. A igelit znamená sucho. Ďalšia vec, čo som sa od Nepálcov naučil, že v Himalájach padajú všetky teórie o GoraTexe a igelit je jediná účinná ochrana proti nepretržitému monzúnovému dažďu.
Zajtra pôjdem, i keby žaby padali. Nemôže predsa pršať všade rovnako. Čaká ma sedlo cez štyri tisíc metrov. Kompas pripravený...
A ešte čosi. Je úžasne byť cestovateľom a nie turistom. Cestovateľ má nevyčerpateľne veľa možnosti, nieje vôbec ničím viazaný a absolútne netuší, kam ho osud v nasledujúci deň privedie. A práve ta tajuplnosť dokáže byť niekedy neuveriteľne vzrušujúca.

30.7.2009 Takur

Každá osoba bez výnimky nemôže poňať skutočnosť, že som v kopcoch sám, bez sprievodcu, bez nosiča. Je to nepochopiteľné, priam nemožné, podivín v Himalájach, sám. Po každom podobnom stretnutí, som bol na seba patrične hrdý. Po tomto dni, by som však schmatol prvú mulicu, koňa, či osla, nech je to čokoľvek. Jedna vec je hrabať sa dvetisíc metrov do kopca, tisíc metrov z kopca. Ta druhá, robiť to v štyroch tisícoch s tridsať kilovým batohom na chrbte. Myslel som, že tam dušu vytratím. Čísla... Ono to tak, keď som si nabalil knihy na dva mesiace, benzín na varenie na rovnako dlhú dobu a plno iných blbostí, bez ktorých by som sa do neznámych kopcov nevydal. Keď sa k tomu pridá dážď, zima, hmla že si ledva vidíte na špičku nosa a pred vami chýba cesta, ktorú strhla prívalová voda a vy sa snažíte oklamať zmysly a veriť, že sa cez potok niekde bude dat prebrodiť a nájsť stávajúcu čast cesty, no kladiem si otázku, či som sa skutočne správne rozhodol...
Ale i o tom je cestovanie a vám to otvára úplne nový, nepoznaný pohlaď do vlastného vnútra.

Už ležím v spacáku, túžobne čakajúci na dal bhaat. Keď si uvedomím, že jediný denný prísun energie bola TWIX tyčinka, víťazoslávne zmlsaná v sedle, ktorá na mňa čakala v batohu po celé dva mesiace od opustenia domoviny, bola špeciálna a dal bhaat rovnako dobre padne. Pevne verím že dobre, lebo je to tu trochu divné. V kuchyni im na mnohých miestach visia vysušené myši stiahnuté z kože a nik mi nechce podať uspokojivé vysvetlenie dôvodu.

events/nepal5/diary_11.jpg

31.7.2009 Pelma

Uskutočnil som veľkolepý obchod! Prvý svojho druhu. Žiadna mulica, žiaden osol v dohľade, vypytujem sa všemožne všade v dedine. Ale čosi sa vymyslí, zhodnú sa ľudia v dedine. Vyjednávanie skončilo na 2500 rupií – 600 Kč. Možno je to prehnané, neviem, ale na môj prvý obchod tohto druhu... Cena zahrnuje trojdňové nosenie všetkého môjho bordelu cez jedno štvor a dva štyri a pol tisícové sedlá. Keď dám do toho opäť trocha matematiky, tak chlap chce urobiť s celým mojím haraburdím prevýšenie tri a pol tisíc metrov, následne klesnutie o celých tri tisíc metrov a to všetko v slušnej výške. No chlapa som ešte nevidel. Iba jeho syna, ale zato sa vyjednávalo v prítomnosti takmer celého osadenstva dediny. A takto to v Nepále chodí. A to som dostal i ponuku vyučovať v tunajšej škole. Uvidím ráno...

Občas vidím nejakého chudáka zmietať sa v bolestiach. Rozdávam ibalgin, či paralen. Avšak tentokrát ma neminulo skutočne riešenie zdravotného problému jedného postaršieho típka hodné doslova chirurga. Takmer sa doplazil, podopierajúc svojou ženou, do domu kde som trávil noc. S dosť opuchnutým krkom a odpornou chrastou na nom. Ak som správne pochopil, rúbal drevo, z ktorého mu kus odskočil priamo do krku. Sprevádza ho zopár dedinčanov a všetci čakajú odomňa zázrak. Skúšal som odtrhnúť skutočne hrubú, asi pekne starú chrastu. Vyzeralo to natoľko nechutne, že som to vzdal a musela to urobiť jeho žena. Po jej odstránení sa objavila diera. Diera široká centimeter, hlboká zhruba rovnako, hlbšie som sa neodvážil dostať. Podstatne bolo, že v nej mal plno svinstva. Drobné kamienky, hnis, rana začala krvácať. Takmer mi bolo smiešne zo situácie, kedy všetci čakajú, čo pán doktor z Európy vymyslí. Vatovou tyčinkou namočenou v septonexe, som vytiahol čo sa dalo i keď kvôli krvácaniu bolo dosť obtiažne sa v rane orientovať. Nakoniec som celé miesto riadne vydezinfikoval a krvácanie zastavil gázou. Chudák, neuveriteľne sa klepal. Žena mala vskutku čo robiť, aby ho pri tom udržala. Dal som mu do kapsy na záver zopár ibalginov a dúfal, že bude v poriadku.

Nasledujúce ráno ma opäť navštívila jeho žena, pevne stisla ruku a povedala dhanyabaad - ďakujem.

Stále tu rozprávam o sprche, o potrebe tela o trosku vody. Tak pre predstavu, ako to vyzerá pri jedinom zdroji vody v dedine počas dna, kde človek môže niekedy zažiť neúrekom srandy.

events/nepal5/diary_13.jpg

events/nepal5/diary_14.jpg

1.8.2009 Duhle

Topím sa v myšlienkach. Samozrejme, že ráno chlapík neprišiel. Ale do pol hodiny prichádza mladý chalan. Tipujem mu môj vek. Nevie jedine slovo anglicky a neskôr zisťujem, že nevie čítať ani písať.
Naša spoločná cesta začala. Po hodine stretávam starenu, ktorá sa mi posunkami snaží vyhovoriť celé moje počínanie. Žiada ma, aby sme sa rozdelili. V opačnom prípade ma chlapec v hore zabije. Nepreháňam jediné slovo. Starena nieje prvá, ani posledná, ktorá mi vysvetľuje, že byť v hore sám znamená smrť. Mne ostáva len konštatovať, že myslenie ľudí a strach pretrvávajúci v ňom, je na celom svete úplne rovnaké. Snažím sa nepripustiť si jedinú negatívnu myšlienku, i keď je to niekedy skutočne hodne ťažké. Viete ako to chodí, ponúknete Vesmíru negatívnu energiu a on vám to vrelo mnohonásobne vráti.
Neprehodíme jediné slovo. Z nákladu na jeho chrbte je už totálne zúfalý. Asi ako ja posledných desať dni.

events/nepal5/diary_16.jpg

Ale nie o tom chcel písať. Pokračujem v mojej medicínskej kariére a som na seba fakt hrdý. Totálne novy nepoznaný pocit.
Ale je to tu všetko zúfale. Nielen podmienky, v ktorých ľudia žijú, ale i ich naivné myslenie.
Matka priviedla svojho trojročného syna a ukazuje mi otvorenú ranu, ktorú ma medzi prstami na nohe. Všetko je neskutočne spinové. Opäť čistím, vodou, neskôr celé miesto dezinfikujem. Trochu plaču a do troch minút sa chlapec váľa v blate. V blate s tou bosou zakrvavenou nohou. Totálne ponorenou nohou v blate! Nedá mi to nezopakovať. Matke ani na um nepríde, že čosi nieje v poriadku. Je vysmiata, vyliečil som jej syna. A ja nemôžem nájsť tie správne slová. Deti šťastne pobehujú bez topánok, takmer nahé.

events/nepal5/diary_19.jpg

Ďalší pacient. Dedulo s oboma nohami obviazanými v totálne špinavých handrách. Po rozviazaní som sa striasol a následne zhrozil. Totálne zahnisané celé vršky chodidiel. A samozrejme plné špiny. Už to mám nacvičené, čistím, dezinfikuje a zakazujem mu nato poloziť to svinstvo, čo mal na tom pôvodne. Mám mu dat moje jediné dva obväzy? Žiadam ho, aby aspoň opral tie povodne handry. O päť minút ich suší na ohni a následne obväzuje chodidlá. Handry sú skutočne trošičku čistejšie, trošičku...

Môj šťastný pacient so "sterilnými" handrami na nohách.

events/nepal5/diary_21.jpg

Pribudol další pocit. Pocit, kedy sa človek cíti trochu bezradne v pomyslení, že sa nemôže len tak jednoducho vrátiť. Najbližší telefón je vzdialený šesť dní pochodu, najbližší autobus deväť dní, cez zopár štvortisícových sediel. Pocit doteraz nepoznaný. A ja sedím v kuchyni so schúlenou starenou v rohu. Je už natoľko zhúlená, omámená hašišom, že nedokáže takmer udržať nádherne vyrezávanú fajku medzi prstami.

3.8.2009 Tarakot

Som totálne v prdeli. Nedokážem sa takmer na nohách udržať. Chvála tunajším, môžem tu tráviť čas ako dlho chcem a dať sa trochu dokopy. Všetko začalo včerajším ránom. Ostrá bolesť do spánkov. Čo sa dialo ďalšie hodiny, nemám ani chuť popisovať. Prvé štvortisícové sedlo relatívne v pohode. Počasie si povedalo, že mi to nebude zhoršovať a prvý krát mi doprialo úžasné výhľady na krajinu, kde som sa pohyboval už zopár dní. A na záver, pohlaď na Dhaulagiri Himal. Od tej chvíle sa bolesť stupňovala natoľko, že po niekoľkých hodinách som mal problém urobiť krok bez toho, aby mi niekto kladivom jednu neuštedril. A to sa musím priznať, že som bol "naľahko", bez veľkého batohu. Všetok bordel vláčil chalanisko, ktorý deň pred tým vyzeral, že mi každú chvíľu hodí batoh na zem a utečie domov. Ale tentokrát sa karta obrátila. Ja som však utiecť nemohol. A stále nemôžem. Pocit, že som niekoľko dní pochodu cez Himaláje, je trochu skľučujúci. V ten deň sme dali ešte jedno štyri a pol tisícové sedlo a dostali sa na noc do jedného pastierskeho stanu, kde som sa nedopoval ibalginom. Ale zrada! Absolútne sa minul účinku. V noci som utekal štyrikrát zo stanu. Avšak nevedel som, či si telo žiada močiť, či dáviť. Ale hlava, tá bola ku mne najukrutnejšia. Nechápem, ešte teraz mám problém prevracať očami zo strany na stranu bez toho, aby všetko čo ja za nimi dalo na vedomie, hej som tu.

events/nepal5/diary_24.jpg

Bol som pozvaný na pravý tibetský čaj. Riadne osolený, plný jačieho masla. Zopár dní a budem to piť ako čaj, na ktorý sme v Európe zvyknutí. Áno, som v čisto budhistickej dedine. Dedina plná modlitebných vlajočiek, avšak neviem či môžem povedať tibetská dedina, mnoho ľudí je nepálskeho pôvodu, ale je jasné, zvykmi som v Tibete. Na ceste napredujem v mojej nepálčine. O to som tu viac prekvapený, keď zisťujem, že to čo som sa naučil, tu nebudem mocť aplikovať. Celá dedina hovorí totálne iným jazykom. O dva dni neskôr, sa od tunajšieho učiteľa dozvedám o jazyku Kaike, ktorý prísluší jedine tejto oblasti. Každá dolina je tak neuveriteľne rázna.

Usadlosť a spomienky na ňu, ktoré mi mysľou budú dlho blúdiť. Hore na poschodí, dvere do mojej komnaty, kde som zopár dni spával a kde ma opäť dostal nejaký hmyz. Neviem, či si na to v Nepále niekedy zvyknem. Celý chrbát i brucho mám posiate štípancami. A to som sa naozaj snažil. Pravidelne prezerám oblečenie, spacák, nesadám na vyložené ložiská tých malých potvor. A stačilo jednu noc nezazipsovať spacák a hľa... Ešte som to neidentifikoval. Jediná stopa je množstvo krvavých fľakov v mojom spacáku. Ale po živom či mŕtvom čosi, ani chýru...

events/nepal5/diary_29.jpg

Ďalšia vec čo som sa naučil, že zvyknúť sa dá na úplne všetko. Tentokrát na muchy! V tejto doline ich bolo enormné množstvo. Domáci len podotkne: "Mucha domáca.".

events/nepal5/diary_31.jpg

Som späť. Na záver len toľko, že som prešiel celý Dhorpatan Hunting Reserve a som pred bránou do Dolpo. Pred bránou do môjho sna. Do zeme, kde stáročia putovali karavány s jakmi naloženými soľou z Tibetu. V tom sne, som si kúpil jaka a putoval s ním cez Himaláje. Realita však nieje sen. Nieje tu jediná stopa po jakovy. Všetko je zelené, horúco, v štyroch tisícoch som sa napchával sladkými lesnými jahodami. A kde nieje mráz, sneh, jaka nieto. Ale čo vymyslím? Jedno viem určite, s plnou bagážou na chrbte si to skutočne neužijem.

4.8.2009 Tarakot

"Sprcha"! Po dvanástich dňoch v špine, blate, pote. Znie to neuveriteľne, ale skutočne sa to dá. Po piatich dňoch to nevnímate a súčasne prestanete cítiť i Nepálcov okolo seba. Čo svedčí o jednom, že ste sa konečne asimilovali.

5.8.2009 Tarakot

Konečne sa cítim fajn. Beriem foťák a hneď sa štverám o šesťsto metrov vyššie na kopec za domom, ktorý je posiaty budhistickými modlitebnými vlajočkami a čortenmi. Objavujem i dva úžasne staré budhistické kláštory, bez prítomnosti jediného mnícha. Už som sa naučil byť drzejší, neváham a čo nieje pod zámkom, tam vleziem.

events/nepal5/diary_35.jpg

events/nepal5/diary_36.jpg

events/nepal5/diary_37.jpg

events/nepal5/diary_38.jpg

events/nepal5/diary_39.jpg

6.8.2009 Tarakot

Dozvedám sa, že o dva mesiace bude celá dolina zaplavená jakmi, čo ma utvrdzuje, že musím prehodnotiť môj plán a počínanie v Dolpo. Rozhodnutie padlo včera, pri nekonečne dlhom a strmom výstupe za tajmi tibetskej kultúry. Nechám tu asi polovicu môjho bordelu a z Dolpo sa vrátim inom trasou, ktorá ma privedie na miesto iba deň pochodu okolo búrlivej rieky do Tarakotu. Takže na záver ešte trocha treku. Musím sa zasmiať, lebo veci mam už teraz roztrúsene po celom Nepále.

Z iného súdku. Divil som sa, prečo ma každé dieťa, roztrhané nohavice na zadku. Samozrejme ak nohavice malo, čo bolo niekedy veľmi zriedkavé. Časom sa všetko vyjasnilo. Z jedného praktického dôvodu. Rodičia, teda nielen oni, ale cele osadenstvo domácnosti, počnúc starším súrodencom po najstaršieho člena, ktorý sa stará o malé ratolesti, nemusí dbať nato, či dieťa potrebuje na záchod. Ono malé si inštinktívne čupne a urobí, o čo ho telo žiada. Výsledok? Dieťa šťastné a dospelí majú o jednu starosť s praním nohavíc menej. A keď si to všetko spätne vybavím, tak deti majú vlastne jediné, ak žiadne spodné oblečenie. Takže opäť ďalšie vysvetlenie, prečo deti v Nepále pobehujú v hrubom svetri, s obrovskou vlnenou čapicou a od pása dolu totálne nahé. Ako naše cigánčatá.

Začínam chápať výraz "homesick". Čoraz častejšie mi myšlienky utekajú smerom k domovu a priateľom. Stačí malý kontakt, telefón, či email, proste vedomie, že na druhej strane je niekto s vami a všetko je v pohode. Ale teraz, sedím v doline obklopenej štítmi a vysokými sedlami Transhimaláje, v období monzúnu, kedy sú celé doliny vyplnené ťažkými mrakmi a človeku chýba ten teplý dotyk slnečných lúčov, ktoré dokážu telo naplniť neuveriteľným množstvom energie a entuziazmom. Pocit, vedomie, že ste izolovaný od zvyšku sveta. Nemyslím tým len ľudí, ale i sociálne vybavenie, či zdroje. Milujem dal bhaat. Ale po pätnástich dňoch, kedy jediný prísun potravy tvorí dal bhaat či čínska polievka, telo začne prudko nesúhlasiť a požadovať viac. Je tu problém zohnať nejaké keksy, jediný prísun cukru, sladké, ktoré tak milujem. Dal bhaat je stále chudobnejší a chudobnejší. A čím chudobnejší, tým viac ryže. Mávam otvorené ústa, pri pohľade, čo dokáže do seba dostať štíhle mladé dievča. Sú to kopy, ale skutočne plné taniere ryže. Nie jeden tanier, ale dva, niekedy tri! Ale ak chcú z ryže dostať adekvátne množstvo energie pre telo, neostáva nič iné, len sa skutočne a doslova tou ryžou prepchať.
Zahryznúť sa tak do obrovského zrelého manga, snívam... Jediné ovocie na ktoré som naďabil, boli gigantické lesné jahody pred desiatimi dnami. Tu si človek skutočne mnoho veci uvedomí.

Ale teraz stojím pred bránou do Dolpo. Pred bránou do môjho sna. Dolpo - Tibet v Nepále